Niekedy keď zaspávam spomeniem si na ľudí, ktorí mi boli blízki ale bohužiaľ už nie sú medzi nami. Vtedy mi zostane ľúto...Premýšľam nad tým čo všetko som im chcela povedať ale nestihla som to. To ako ich veľmi ľúbim, ako mi tu bez nich bude smutno, ako som veľmi rada, že som ich stretla a bola som súčasťou ich života.
Všetko toto človeka prinúti zamyslieť sa nad tým čo by pre to mohol urobiť. A stačí tak málo. Stačí povedať vždy všetko vtedy keď to cítime. Neodkladať svoje pocity na vhodnejšiu dobu, lebo potom už môže byť neskoro. Povedať človeku , že ho ľúbi aj keď sa bojí jeho reacie, možno aj odmietnutia. Ale je ešte horšie vôbec to nepovedať a potom si to celý život vyčítať. Človek je preto človekom, lebo má city a preto by sme sa nemali hanbiť ich prejavovať. A predsa je to také ťažké , aj ja sama mám s tým veľmi veľké problémy.
Zamyslite sa preto nad tým a nepremrhajte svoju šancu povedať niekomu čo k nemu cítite, či ako veľmi máte radi jeho spoločnosť alebo úsmev. Život je nevyspytateľný ...............................
Komentáre
hmmm
kyro
dôležité je